Piatok 9.12.2011 ( deň pred zápasom )

15:30 hod ..... bude nás 9 ?
16:00 hod ..... bude nás 8 ?
16:30 hod ..... bude nás 7 ?
19:00 hod ..... bude nás 6 ?

Okolo druhej ráno som zaspával s myšlienkami, či vôbec pôjdeme na zápas, či sa oplatí ráno vstávať, chystať si na zápas veci, zobudiť celú rodinu ..... atď ...

Sobota 10.12.2011 ( deň zápasu )

Chcem sa veľmi, veľmi úprimne poďakovať piatim hráčkam, ktoré v sobotu ráno prišli na dohodnuté miesto, boli ochotné cestovať do Serede, a s veľmi silným súperom odohrať dva zápasy bez možnosti vystriedať, či oddýchnuť si. Boli to Vanda Bobocká, Aďa Klimeková, Veronika Michalková, Sima Václavková a Terezka Vandlíková. Samozrejme, nechcem sa týmto nijako dotknúť dievčat chorých, zranených, ani tých, ktoré mali na to že sa nedostavili objektívne príčiny. Do druhej skupiny patria tie, ktoré nechali svoje spoluhráčky v „štichu“, podrazili im kolená, a nechali im pohár basketbalovej horkosti vypiť až do dna. Na to, ktorá hráčka patrí do ktorej skupiny, si musí odpovedať každá sama. Ale, ako sa na kopaniciach hovorí „ c´est la vie“. A keďže „všetko zlé je na niečo dobré“, tak aj tento zápas bol v niečom užitočný. Aďa a Veronika prekročili svoj tieň a bez problémov sa predriblovali celým ihriskom, prihrávali, bojovali, hádzali na kôš, doskakovali... . Kto ich pozná, ten vie, že tieto činnosti, v ich ponímaní basketbalu, nikdy nepatrili medzi ich najobľúbenejšie. Vanda, Sima a Terezka sa striedali v „ líderstve“ , podľa toho, ktorá ako vládali a podľa hesla „každý chvíľku ťahá pílku“. V tomto zápase to nebolo len o tom, zobrať loptu, prebehnúť celé ihrisko a tam ju nejako zahodiť. Za polovicu sa dostávali prihrávkami, otočkami, uvoľňovaním sa ... . Tu sa museli spoliehať len na seba, nemal ich kto potiahnuť, museli sa ťahať sami. A zvládli to na jednotku s hviezdičkou, vyslúžili si svojim prístupom a bojovnosťou potlesk zaplnených tribún, pochvalu od rozhodcov aj trénera súperiek a samozrejme aj moju.

..... Škoda, že som si „zabudol“ zapísať výsledok.

Jozef Vandlík